Slovinsko - Jazero Bled, Bohinj, Ľubľana aj jaskyňa a úžasné výhľady

Letná dovolenka pri mori, to je sen mnohých z nás. Veľa ľudí chodí na dovolenku do Chorvátska. Ani mňa táto túžba neminula. S rodinou sme sa rozhodli stráviť pár dní pri mori v Chorvátsku. Pri plánovaní cesty našu pozornosť upútalo aj Slovinsko, a tak sme si dovolenku pri mori rozšírili o pár dní v tejto krajine. Ubytovanie sme si rezervovali pár mesiacov vopred. Cestu k moru sme si naplánovali so zastávkami na jazere Bled, Bohinj, v jaskyniach a v hlavnom meste Slovinska – Ľubľane.

Do Ľubľany i na ostatné zastávky na našej trase sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Autobusom do Ľubľany vás to vyjde okolo 50€. Lietadlom to máte najrýchlejšie, ale je nutný prestup a čakanie na letisku. Dá sa ísť samozrejme aj vlakom, no tam treba opäť rátať s prestupmi. Vzhľadom k tomu, že sme zo Slovinska chceli pokračovať aj do Chorvátska, zvolili sme si dopravu autom. Je pravda, že si treba zaplatiť diaľničné známky a pohonné hmoty, ale je to omnoho pohodlnejšie, keďže sme sa chceli presúvať každý deň na nové miesto a mali sme aj batožinu, auto bolo pre nás nevyhnutné.

Slovinsko - Jazero Bled (1. deň)

Prvý deň sme si vyhradili na cestovanie a obhliadku jazera Bled v Slovinsku. Vyrazili sme v pondelok okolo 5:30 ráno zo Senca. Navigácia nás viedla diaľnicami cez Rakúsko a Slovinsko. Na hraniciach sme sa zastavili na pumpe, kde sme kúpili diaľničnú známku, potrebnú pre ďalší úsek cesty. Diaľničné známky na 10 dní nás vyšli dokopy asi 30€. Cesta bola príjemná, bez dlhších zdržaní.

Tesne pred obedom sme dorazili k jazeru Bled, kde sme sa aj ubytovali. Apartmán Visak bol od jazera Bled vzdialený približne 1 km. Hostitelia boli milí, priestory apartmánu čisté a udržiavané. Po ubytovaní sa, sme sa naobedovali v reštaurácii na brehu jazera Bled. Krásny výhľad na jazero
a unikátny ostrov s kostolom v strede jazera nám však pokazil dážď. Našťastie mali na terase reštaurácie prichystané slnečníky, ktoré nás pred dažďom ochránili.

Blízko jazera Bled sa nachádza aj vlaková stanica či autobusové zastávky. Cesta vlakom Slovinskou prírodou musí byť nádherná. V okolí jazera je mnoho rôznych reštaurácií, kaviarní, hotelov, požičovní bicyklov, potápačskej výstroje aj požičovne lodí a člnov. Poobede sme si požičali jeden z člnov, ktoré ponúkali na brehu jazera. Na výber bol čln pre 6 osôb za 20€/hod. a čln pre 3 osoby za 15€/hod. Na jazere premávala aj menšia loď, ktorá mala odchod každú hodinu medzi 10:00-18:00. Keďže sme boli traja, prenajali sme si menší čln, naložili sme si do člnu veci, posadali si a vydali sa smerom k ostrovu.

Na jazere je viac požičovní lodiek. Jedna je od ostrova vzdialená len 500 metrov. Ako praví dobrodruhovia sme si vybrali tú najvzdialenejšiu od ostrova. Museli sme sa teda preplaviť jazerom približne 1 km. Pri veslovaní sme sa striedali. Veru, poviem vám, že keď sa oprel vetrík proti nám, bolo to riadne kardio. Napokon sme úspešne zakotvili na ostrove a pred nami sa týčil kostol s 99 schodmi. Zhora bol pekný výhľad na jazero. Po obhliadke ostrovčeku sme sa doplavili naspäť na breh jazera a vrátili sme čln. Plavba nám aj spolu s obhliadkou ostrova trvala dokopy približne 2 hod.

Po návrate na breh sme sa presunuli autom na parkovisko pri jazere, odkiaľ premával aj vláčik. Cestný vláčik nás zobral na okružnú prehliadku okolo jazera. Z vláčika sa dalo fotiť a mal zastávky pozdĺž celého jazera. Moju pozornosť a obdiv si získal vytesaný oblúk v skale, ktorým prechádzala cesta. Tento impozantný krátky tunel vytváral spolu s jazerom rozprávkové miesto.

Deň sme zakončili výstupom na Blejski hrad. Na hrade sa zvyknú konať rôzne kultúrne podujatia, napríklad koncerty, festivaly ale i svadby. Vstupné stálo okolo 10€ na osobu. Pri kupovaní lístkov sme sa celkom pobavili. Každý jazyk má slovné hračky a v Slovinčine to nebolo výnimkou. Takže pri čítaní cenníku vstupeniek sme sa zhrozili, prečo je medzi vstupmi aj položka otrok. Následný preklad do angličtiny nám prezradil, že sa jedná o deti. Celkom nešťastné pomenovanie, nemyslíte? Nakoľko sme otroka so sebou nebrali, zakúpili sme lístky pre dospelých. ( :D )

Parkovali sme priamo pod hradom. Z hradu bol pekný výhľad na celé jazero aj jeho okolie. Pred návratom na apartmán sme sa ešte navečerali. Obed aj s večerou pre 3 dospelé osoby nás vyšiel okolo 95€. Na apartmáne sme si oddýchli a vyspali sa.

Slovinsko - Jazero Bohinj, lanovka, vodopád a Ľubľana (2. deň)

Na ďalší deň nás čakala obhliadka jazera Bohinj, cesta lanovkou na vrch s panoramatickým výhľadom a obhliadka vodopádu. Neminul nás ani presun na nové ubytovanie. Ráno sme sa teda naraňajkovali na apartmáne. Po raňajkách sme si zbalili veci a okolo 8:00 sme sa vydali na cestu ku jazeru Bohinj, vzdialeného od Bledu 30 km.

V miestnom turistickom infocentre sme sa dozvedeli o možnosti člnkovania na jazere, požičania bicyklov, výstupu na vrch Ukanc lanovkou, ako aj o možnosti túry na vodopád Savica.

Pre krátkosť času sme absolvovali iba túru na vodopád a lanovku. Presunuli sme sa teda ku dolnej stanici lanovky - Vogel Cable Car. Parkovať sa dalo priamo pri budove lanovky. Cena parkovného bola 3€/deň. V budove sa dali zakúpiť lístky na lanovku, ako aj lístky na túru na vodopád Savica.

Obojsmerný lístok na lanovku nás vyšiel 20€/osoba a vstup na túru ku vodopádu zas 5€/osoba. Lanovka bola síce drahšia, ale výhľad z vrcholu hory naozaj stál za to. Na vrchole je vyhliadková plošina s ďalekohľadom, reštaurácia, lyžiarske stredisko a minifarma. Z lanovky je tiež vidieť aj vodopád Savica. Hoci mám z výšok strach a pri pohľade na roklinu pod kabínou lanovky mi nebolo všetko jedno, lanovka pôsobila udržiavane a bezpečne nás vyviezla až na vrch hory Ukanc. Cestou dole som už nemala žiadne obavy o svoju bezpečnosť a aj nepríjemné pocity z výšky opadli. Okolie ponúka krásnu prírodu, výhľady a pekné turistické chodníčky. Pofotili sme si výhľad na jazero z hory a vrátili sme sa lanovkou dole. Lanovka vyrážala každých 30 minút.

Po návrate dole sme sa presunuli autom k vodopádu Savica. Od parkoviska bolo potrebné prejsť k samotnému vodopádu 800 metrov. Terén bol nenáročný, stúpanie mierne. Výškový rozdiel bol 166 metrov. Naozaj to nebolo náročné, dokonca sme po ceste stretli turistku v lodičkách. Prosím, nechoďte na turistiku v lodičkách, aj keď sa nejedná o náročný terén. ( :D ) Vodopád bol prekrásny. Dalo by sa naň pozerať celý deň. Po návrate na parkovisko sme si dali drink v reštaurácii Planinski dom Savica a vyrazili sme na naše nové ubytovanie.

Cestou sme sa ešte zastavili na obed v Ľubľane. Stredom historickej časti mesta preteká riečka Lublaňka či Lublanica. Jej brehy lemujú promenády, rôzne podniky, historické budovy a mnoho oddychových zón. Mesto pripomínalo Benátky. Na rieke sa plavili menšie výletné lode. Ponad rieku sa klenuli štýlové mosty. Letný vánok v tieni pod slnečníkom na terase vytváral neuveriteľnú atmosféru. Ako to už mám vo zvyku, nová krajina, nové jedlo. Vyskúšala som teda rizoto s rakom.

Mala som trochu obavy, no jedlo bolo naozaj výborné. Čašník bol milý a ústretový. Po výbornom obede sme si dali ešte zmrzlinu v jednom zo stánkov a prešli sme sa pozdĺž rieky. Potom sme prešli do neďalekého parku Zvezda. Park je pekný, udržiavaný, nájdete v ňom aj verejné toalety. Okolo 13:30 sme sa odobrali k autu a pokračovali sme v ceste, teraz už priamo na dohodnuté ubytovanie. Ubytovaní sme boli v 4-hviezdičkovom hoteli v Jame.

Hotel bol naozaj na úrovni. Krásne izby, kúpeľňa, všetko ukážkovo čisté. Pred hotelom bol krásny park. Vŕby, jazierka, vodný mlyn. Prešli sme sa týmto parkom, a potom sme si zakúpili vstupenky do jaskyne.

Jaskyňa Postojnska jama, do ktorej sme sa chystali bola neďaleko od nášho hotela. Pred jaskyňou je aj platené parkovisko. Celodenné parkovanie vás vyjde 5€. Samotný vstup do jaskyne sa dal kombinovať so vstupom do Predjamského hradu. Vstupy do jaskyne prebiehali v hodinových intervaloch od 10:00 do 17:00. Jej dĺžka presahuje 25 kilometrov. Približne 5 kilometrov tejto jaskyne je sprístupnených verejnosti, čo je najviac zo všetkých jaskýň na svete.

Premáva tu aj elektrický vláčik, ktorým návštevníci prejdú časť jaskyne. Zvyšok sa dá už len peši. Vláčik bol uvedený do prevádzky v roku 1872, kedy sa do jaskyne inštalovalo aj prvé elektrické osvetlenie. Osvetlenie bolo skôr ako osvetlenie v hlavnom meste Ľubľane. Pôvodný vláčik neskôr vystriedal modernejší – elektrický. Vstup bol rozdelený na skupiny podľa jazykov. Audio sprievodca nás sprevádzal celou prehliadkou.

Zaujímavosťou je, že v jaskyni sa zvyknú konať kvôli dobrej akustike aj koncerty. Prechádzali sme mostami aj viacúrovňovými chodníkmi. Nájdete tu aj stáleho obyvateľa – jaskyniara vodného, ktorý pripomína draka. Tesne pred koncom prehliadky bolo umiestnené akvárium, kde sme si mohli tohto dráčika obhliadnuť. V skutočnosti sa vyskytuje iba na malom kúsku sveta a zrovna v Slovinsku na tomto mieste. Spravili z neho aj miestneho maskota, ktorého nájdete v hojnom počte v stánkoch so suvenírmi.

Slovinsko - neplánovaná zastávka v Taliansku (3. deň)

Ako to už býva zvykom, aj napriek navigácii sme po ceste do Chorvátska zablúdili. Na hraniciach Slovinska sme zle odbočili a omylom sme skončili v Talianskom meste Basovizza. Bol to celkom stres, pretože kým sme zistili kde vlastne sme a ako sa dostať späť, bola rodina už nervózna. Pri snahe vrátiť sa nás navigácia viedla cez mestečko Lipica. Cestu lemovali biele ploty a trávnaté pastviny. O kúsok ďalej sa pásli krásne, čisto biele kone. Keďže som milovníkom koní, moje srdce neodolalo a rozhodli sme sa urobiť si tu neplánovanú zastávku. Informačné tabule nám prezradili, že sa jedná o chov lipicanov pre drezúrne účely.

Zaujímavosťou je, že tieto kone sa rodia tmavé až čierne a pribúdajúcim vekom blednú. V dospelosti sú väčšinou úplne biele, alebo šedé. Toto ušľachtilé plemeno sa chová aj na Slovensku v žrebčíne v Topoľčiankach. Jedného takéhoto koňa vlastnila aj kráľovná Alžbeta II.

Areál sme si prehliadli, no dovnútra sme nešli. Jednak sme sa ponáhľali na rezervované ubytovanie a už len za prehliadku stajní a pohladenie koňa pýtali nemalé peniaze. Po ceste späť sme sa zastavili pri jednej z ohrád, kde sa pásli kone, aby sme ich odfotili.

Po fotografickom okienku sme pokračovali a pomocou navigácie sa nám podarilo vrátiť sa na našu pôvodnú trasu. Aké krásne zablúdenie... Cestu sme zakončili v Chorvátsku, v prímorskom mestečku Dajla, kde sme strávili ešte niekoľko krásnych dní, ale o tom zas nabudúce.